V roku 2012 sa na Islande odohrala podivuhodná situácia. Skupina turistov sa po prehliadke prírody v blízkosti kaňonu Eldgja vrátila k autobusu. Pri kontrole zistili, že im chýba žena ázijského pôvodu, ktorá mala na sebe tmavé oblečenie.
Začalo sa pátranie, do ktorého boli zahrnutí turisti, aj polícia. Po niekoľkých hodinách hľadania (o tretej hodine ráno), keď už bola pobrežná stráž pripravená zapojiť do hľadania aj vrtuľník, bolo pátranie ukončené. Žena sa našla. Lepšie povedané, prišlo sa na to, že nikdy nebola stratená.
Počas spomínanej prehliadky sa žena oddelila od skupiny a prezliekla sa. Keď všetci dorazili k autobusu, zdalo sa im, že ázijská žena v tmavých šatách chýba. A tak ju začali hľadať. Vrátane nej samej. Po hodinách hľadania si uvedomila, že ona je tou, ktorú hľadajú.
Pátranie teda nebolo ukončené preto, že niekoho našli. Ale preto, že došlo k uvedomeniu, že nebolo koho nájsť. Lebo nikto stratený nebol.
Tento príklad ukážkovo vysvetľuje situáciu, prečo drvivá väčšina ľudí, ktorí sa venujú nejakej forme osobného rozvoja, má pocit, že im stále ešte niečo chýba. Možno nejaká informácia. Možno iný prístup alebo metóda. Možno lepšie zvládnutie meditácie. Možno možno možno…
Do určitého momentu to človek nevníma ako problém. Postupnými krokmi a zlepšeniami nadobúda dojem, že je bližšie k cieľu – k spokojnému, šťastnému a naplnenému životu. Lenže bez ohľadu na to, koľko zlepšení dosiahne, cieľ neprichádza.
Je to rovnaké, ako keď hľadali „stratenú“ ženu. S každým ďalším prebádaným územím mohli mať dojem, že sú bližšie k cieľu. Pretože veľkosť územia, kde sa mohla nachádzať, sa zmenšoval. Ale pravdou je, že bez ohľadu na to, akú plochu prešli, neboli ani bližšie, ani ďalej od jej nájdenia. V podstate by mohli hľadať donekonečna, aj tak by ju nenašli. A nepomohol by im ani vrtuľník. Nepotrebovali viac hľadať. Potrebovali si všimnúť.
Ak je cieľom tvojho osobného rozvoja spokojnosť, šťastie, vnútorný pokoj, naplnenie (alebo si doplň slovo, ktoré rezonuje s tebou), nepotrebuješ viac hľadať. Nepotrebuješ ďalší návod, techniku, metódu. Nepotrebuješ viac času. Potrebuješ si všimnúť. A na to, aby si si všimol, sa potrebuješ pozrieť.
Ani ja som sa nepozrel, kým ma na to niekto neupozornil. Lepšie povedané, upozornili ma na to viacerí, ale dostatočne dlho som to ignoroval. Ako môžem pokoj a naplnenie mať? Bola to pre mňa len fráza. Veď by som to predsa videl, nie?
Áno aj nie. Áno, ak by som sa naozaj pozrel. Lenže ja som sa pozeral do svojho vlastného myslenia. A tam som našiel len to, že niečo musí byť inak ako je. Že ja musím byť iný – istejší, presvedčivejší, sebavedomejší, uznávanejší, lepší, .... Alebo že svet musí byť iný – ľahší, pomalší, vľúdnejší, …
Skutočne sa pozrieť znamená, všimnúť si aké veci sú ešte predtým, než si o nich začnem niečo myslieť. Rozpoznal som, že keď si nič nemyslím, nemám pocit, že by mi niečo chýbalo. A platí to pre nás všetkých.Pocit nedostatku je tvorený myslením. Myslenie vytvára dojem, že nám niečo chýba. Tak ako turistom vytvorilo dojem, že chýba jedna z nich. Ale dojem nie je realita. Pozri sa aj ty... Aké to je, keď si prestaneš myslieť, že ti niečo chýba?
Ak sa už v oblasti sebarozvoja pohybuješ nejaký čas, pravdepodobne si si všimol/všimla, že táto oblasť je plná rôznych návodov, metód a techník. Ich cieľom je zmena myslenia, emočného prežívania alebo správania. Predpokladáme, že zmena v týchto aspektoch nám prinesie vyššiu kvalitu života.
Je množstvo metód, ktoré sú užitočné, pomáhajú a majú svoje miesto. Ale majú svoje limity. Jedným z nich je, že po určitej dobe akoby stratili svoje čaro. To znamená, že na začiatku nám prinesú zmenu (v nejakej podobe sa nám uľaví), no postupne spadneme naspäť do starých vzorcov myslenia a správania, alebo sa na povrch začnú vyplavovať veci, na ktoré už daná metóda nestačí.
Dôvodov, prečo tomu tak je, je viacej. My sa dnes pozrieme na dva z nich.
Počul/a si už niekedy pomenovanie Cargo kult?
Počas 2. svetovej vojny, mali Japonci svoje jednotky rozmiestnené na ostrovoch v Pacifickom oceáne, kde zároveň žili pôvodní obyvatelia týchto ostrovov. Tí odpozorovali, že po prevedení akéhosi pre nich rituálu japonských vojakov, pristane na letisku lietadlo s dodávkou potravín a iného užitočné materiálu (čiže s nejakým nákladom – cargom, preto názov Cargo kult).
Keď Japonci po skončení vojny opustili ostrovy, je jasné že tam lietadlá už ďalej nepristávali. Lepšie povedané, je to jasné pre nás. Lenže pre pôvodných obyvateľov to malo úplne inú logiku: nie je pripravené letisko, nie sú rituály, práve preto lietadlo nechodí.
A tak začali vyrábať antény z bambusu, slúchadlá z kokosových orechov a napodobňovali rituály, ktoré odkukali od japonských vojakov. Lietadlo neprišlo a nechodí dodnes.
Antény, slúchadlá a rituály pozemného personálu neboli príčinou toho, že lietadlo priletelo, ale následkom. Domorodci si pomýlili následok (to viditeľné) s príčinou (to neviditeľné). Výraz Cargo kult pomenováva napodobňovanie správania bez toho, aby sme poznali jeho skutočnú podstatu (aby sme rozumeli, čo je za tým).
Väčšinou sa na ceste sebarozvoja zameriavame na svoje myslenie, emócie alebo správanie. Rôznymi spôsobmi sa ich snažíme odstrániť, zmeniť, napraviť, vylepšiť. Inými slovami, tak ako domorodci, snažíme sa niečo napodobniť. Lenže aj naše myšlienky, emócie a správanie sú len následkom. Sú tou viditeľnou časťou. A bez toho, aby sme pochopili skutočnú príčinu, naša snaha niečo zmeniť prináša len veľmi obmedzené výsledky.
Na čo chcem poukázať je, že prehliadame spočiatku neviditeľnú príčinu. Tou je (ne)porozumenie toho ako veci fungujú. Často používam metaforu z obdobia, keď si ľudia mysleli, že Zem je plochá. Žiadna loď nešla ďaleko od brehu, aby neprepadla za okraj. Zároveň mali túžbu objavovať svet, čo sa zdalo byť veľmi nebezpečné. Keby pracovali na zmene myslenia, možno by sa im podarilo nevnímať to ako hrozbu, ale ako výzvu. Prípadne by si afirmáciami alebo inou technikou vedeli dodať odvahu. Na úrovní emócií by sa mohli naučiť lepšie zvládať strach. A na úrovni správania by vynašli postupy, ako sa každý deň posunúť o trochu ďalej a zároveň neprepadli do prázdna.
Ale s tým, čo vieme, by bol ktokoľvek z nás najväčším odborníkom na ich „problém“. Stačilo by nájsť spôsob, ako im ukázať, že sa nemajú kam prepadnúť. Keby sa nám to podarilo a oni si to všimli, ich dovtedajšie myslenie, emočné prežívanie a správanie, by prestalo dávať zmysel. Možno by sa ešte objavovalo zo zvyku, ale už by nemalo žiadnu váhu.
Čím sa dostávame k druhému dôvodu…
Všetky metódy hlavného prúdu sebarozvoja sú postavené na zdanlivo neviditeľnom neporozumení. A síce, že je s nami niečo v neporiadku a je potrebné nás zmeniť, opraviť, vylepšiť. Kým tomu veríme, tieto metódy môžu byť platné a majú svoje miesto. Lenže človek nie je stroj, čo sa môže pokaziť.
Môže sa nám zdať, že trauma, vzorce myslenia, genetika, výchova alebo akúkoľvek iná „jazva“, je prekážkou, ktorá nám bráni prežívať svoj život naplno. Zdá sa nám to tak skutočné. Ale kde sa tieto veci vytratia, keď sme v hlbokom spánku? Alebo keď sme naplno ponorení do aktivity, ktorú práve robíme? Kde sa vytratia, keď si dovolíme len tak byť a nad ničím nepremýšľať?
Sú to momenty, pri ktorých si môžeme všimnúť, že je niečo v nás, čo je nepoškodené. Napriek všetkému, čo sme prežili a často prežívame.
To, kým naozaj sme, je ako zrkadlo, ktoré zobrazí všetko, čo sa pred ním objaví, bez toho, aby tým bolo poškodené. Zrkadlo sa narozdiel od nás s ničím neidentifikuje. My sa však stotožníme s myšlienkami, ktoré sa nám objavia. Považujeme ich za pravdu a tým si ich prežívame ako realitu. Ale je zaujímavé si všimnúť, že keď nie sme zahľadení do obsahu nášho myslenia, dokážeme cítiť, že sme v poriadku. Napadá mi pri tom otázka a zároveň názov knihy amerického psychológa Jacka Pranskyho: „Prečo nám to nikto nepovedal?“. Po prvé, väčšina ľudí tento fakt prehliada. Po druhé, povedať to nestačí. Nejde to vystihnúť slovami. Pozrieť sa musí každý sám. Preto ťa na záver nechám s otázkou: Aký dopad by na tvoje myslenie, emócie a správanie malo, keby si si uvedomil/a, že si v poriadku?
