Sediac v tichu som si začínal uvedomovať podstatu a úlohu očakávaní, o ktorých sme sa už rozprávali. V poslednom období som bol doma dosť nepokojný. Možno poznáte, keď svojmu dieťaťu musíte niečo povedať 20x, aby to nakoniec aj spravilo. Domnieval som sa, že práve toto bola príčina môjho, nie práve pokojného, prežívania, pretože takýchto situácií bolo u nás za nedávne obdobie mnoho. Avšak skutočnou príčinou nebola moja dcérka. Tá s tým nemá spoločné vôbec nič. Bolo to moje očakávanie, že by sa mala správať tak, ako si to predstavujem ja.

A kvôli tomuto očakávaniu som nevidel to úžasné dieťa, ktoré sa hrá. Dieťa, ktoré si žije vo svojom nekonečnom svete, nezaťaženom vymyslenými dogmami toho, ako by mal svet vyzerať.

Očakávanie ma robilo slepým voči tomu, koľko vecí už zvládne sama. Koľko vecí sa za krátky čas, čo je tu, dokázala naučiť. A koľko nových vecí sa učí každý deň.

Očakávanie mi bránilo vidieť, aká je úžasná. Bránilo mi vidieť jej genialitu, jej bezchybnosť, jej dokonalosť, ktorá je vlastná každej bytosti.

Ale hlavne, tým, že som uveril tomu, že viem, čo je správne a čo nie, som nedokázal vidieť to najpodstatnejšie. Lásku.

Po lícach mi stekali slzy. Nie z ľútosti. Necítil som pocit viny, ani smútku. Cítil som vďačnosť za to, že som si to uvedomil. Cítil som pokoru voči dokonalosti, ktorou sa prejavujú všetky bytosti. Cítil som lásku ku všetkému a všetkým.

Ak očakávanie, myšlienka, ma dokázalo spraviť slepým voči dokonalosti malého dieťaťa, ako ľahko potom môže byť prekrytá dokonalosť „bežných“ vecí – ranné prebudenie, úsmev predavačky v obchode, obed, ktorý vám niekto navarí, šum stromov, pohyb oblakov, rovnováha systému nazvaného Príroda, ...?

A takto môžeme pokračovať ďalej.

Očakávanie partnera, manžela alebo manželky o tom, ako by sa mala správať osoba na druhej strane vzťahu, zabraňuje vidieť, že ona už perfektná je.

Očakávanie manažéra o tom, ako by sa mali ľudia pracujúci pod ním správať, mu zabraňuje vidieť ich genialitu.

Predstava trénera o tom, že hráči by mali byť iní ako sú, mu zabraňuje vidieť, že robia to najlepšie, čo vedia.

Predstava učiteľa o tom, ako by sa mali žiaci správať, ho robí slepým voči ich dokonalosti.

V neposlednom rade, očakávania toho, akí by sme mali byť my, kým by sme sa mali stať a čo všetko ešte potrebujeme, aby sme konečne mohli byť so sebou spokojní, zakrývajú aj našu dokonalosť.

To, že v danom momente nevidíme dokonalosť, je pre nás signálom, ktorý nás má vrátiť naspäť. Dokonalosť nevidíme preto, lebo ju hľadáme vo vlastných predstavách, v očakávaniach. To je to, čo nám chce slepota povedať. Že sme padli do pasce vlastných presvedčení, ktoré nie sú v súlade s Pravdou.

Ako povedal Albert Einstein: "Sú len dva spôsoby, ako prežiť život. Jeden je myslieť si, že nič nie je zázrak. Ten druhý je považovať za zázrak všetko."

Keď sme oslobodení od svojich presvedčení, dokážeme vidieť zázrak vo všetkom. Dávame slobodu ostatným rozvíjať sa vo svojej vlastnej genialite, svojím vlastným tempom. A to je láska. Je nejaký väčší dar, ktorý môžeme dať ostatným?

Toto je skutočné líderstvo, či už vystupujeme v pozícií rodiča, partnera, manažéra, trénera, učiteľa, ... Je to líderstvo, ktoré nevychádza z presvedčenia „ja viem lepšie ako ty“, ale dáva slobodu ostatným objaviť, čo všetko vedia a odkryť ich skutočný potenciál. Výsledkom takéhoto líderstva nie sú nasledovatelia, ale lídri.

Ak ste takí ako ja, možno máte v hlave otázku, či niečo nepokazíte tým, keď sa očakávaní vzdáte. Ale čo ak nie? Čo ak nie je čo pokaziť? Čo ak sa život odohráva vo svojej vlastnej dokonalosti a nepotrebuje našu pomoc? Čo ak?