Každý máme z letných dovoleniek nejaké zážitky. Na niektoré spomíname častejšie, iné sa nám nečakane vynoria po niekoľkých rokoch. To, na čo som si spomenul pri nedávnom koučingovom rozhovore, patrí do tej druhej kategórie.
Klient mi rozprával o tom, ako aj napriek veľkej snahe, to s jeho podnikaním ide opačným smerom, akým by malo. A keďže si uvedomuje, že zvýšená snaha mu v tomto prípade zmenu neprinesie, bol zúfalý z toho, že nevie, ako ďalej.
Mne to pripomenulo jednu z večerných atrakcií prímorských mestečiek. Chlap oslovuje okoluidúcich a vyzýva ich na stávku. Kto vydrží na hrazde aspoň 5 minút, dostane výhru (naozaj si nepamätám, aká suma to bola). Hlavne pre tých, ktorí pravidelne posilujú, to vyzeralo jednoducho. A nejeden dobre stavaný jedinec sa o to pokúsil. Ale nevidel som nikoho, kto by to dokázal. Pasca bola v tom, že hrazda bola klzká a zároveň sa pomaly, takmer nerozpoznateľne, pretáčala.
Čo to má spoločné s výkonnosťou v podnikaní, práci alebo športe? Jednoducho to, že hoci naše schopnosti (a vedomosti) môžu byť na vysokej úrovni, ich uplatnenie je značne limitované, keď visíme alebo stojíme na nestabilnom povrchu.
Čo je tým nestabilným povrchom? Naše presvedčenia, ktoré máme o sebe a o tom, čo všetko je pre výkonnosť nevyhnutné. A to podstatné je, že tieto presvedčenia sú vymyslené, a teda nevychádzajú z pravdy. Poďme sa teraz spoločne pozrieť na pár z nich.
Timothy Gallwey, americký kouč, poradca a autor, v knihe Inner game pro golfisty, opisuje svoju trénerskú skúsenosť s jedným golfistom. Ten mu po jednom z nevydarených odpalov položil otázku: „Spravil som všetko rovnako, ako pri predošlom odpale. Rovnaká rutina, rovnaké myšlienky, rovnaká vizualizácia, ale výsledok je horší. Prečo je to tak?“ Timothy Gallwey mu odpovedal: „Pretože pri prvom odpale si sa nesnažil napodobňovať ten predošlý.“
Inak povedané, pri prvom odpale do toho procesu nezasahoval. Nechal, nech sa stane. To je zároveň aj vysvetlenie fenoménu začiatočníckeho šťastia. Je to situácia, keď sa o niečo pokúšame bez toho, aby sme mali vytvorenú predstavu o tom, ako to musí dopadnúť alebo či sme v tom dobrí.
Preto, keď sa napríklad športovec vracia po zranení a nemá ešte od seba žiadne očakávania, jeho výkony sú na začiatku častokrát lepšie, ako predtým.
Alebo ako mi nedávno potvrdil jeden so spoluzakladateľov spoločnosti v oblasti finančného poradenstva, keď do Multi-level marketingu príde človek, ktorý aj keď nemá s predajom žiadne, alebo len minimálne skúsenosti, dokáže dosahovať skvelé výsledky.
Lenže akonáhle sa nám nová činnosť (podnikanie, práca, športová aktivita, …) darí, väčšinou sa začnú diať dve, navzájom súvisiace, veci:
A keď výkonnosť a výsledky v čase poklesnú, padneme do pasce toho, že nie sme dosť dobrí.
Lenže to, čo v našom príklade spája golfistu, športovca vracajúceho sa po zranení a človeka nového v Multi-level marketingu, nie je predstava, že sú dosť dobrí. Je to absencia akejkoľvek predstavy o sebe. Pretože v momente, keď nepremýšľame nad sebou a výsledkom, nechávame veciam voľný priebeh. A tie sa vtedy dejú dokonale. V tých chvíľach sme zásobovaní novými nápadmi, sme schopní reagovať na danú situáciu a to všetko akoby bez námahy.
Je to ako keby sa veci diali samé, bez našej kontroly a my sme to celé len pozorovali. Dochádza k priam až zázračnému spojeniu našich schopností s niečím, čo nás presahuje. Či už to „niečo“ nazveme múdrosťou, intuíciou, potenciálom alebo si tam dosadíte svoje pomenovanie, podstatnejšie je všimnúť si, že ono to tu je. A hoci to nemôžeme chytiť, vidieť a počuť, tak tú hru celý čas hrá s nami.
Keď si uvedomíme, že to nie je až tak na nás, ako sme si mysleli, tak nám zároveň prestane dávať zmysel zamýšľať sa nad tým, či sme dosť dobrí alebo nie. Potom nám nič nebráni ponoriť sa do toho naplno. To je to jediné, čo sa počíta.
V jednej z epizód podcastu Traja o športe, spovedal triatlonista Richard Varga a novinár Michal Červený našu, teraz už bývalú, tenistku Magdalénu Rybárikovú. Tá hovorila aj o tom, že nech sa na okruhu WTA rozprávala s ktoroukoľvek hráčkou, žiadna z nich si nevedela vysvetliť, ktoré faktory ovplyvňujú to, či bude mať na turnaji hernú formu alebo nie.
Skúšali všeličo. Tvrdo trénovať, aj oddych. Mať prípravné turnaje, alebo ísť na hlavný turnaj „len“ z tréningu. Nenašli však nič, na základe čoho by si vedeli hernú formu „pričarovať“.
Myslím, že to pozná každý z nás. Niekedy sa vezieme na víťaznej vlne. Produktivita a výkonnosť sú na vysokej úrovni. Potom príde moment, keď sa to otočí. To, čo väčšina z nás vtedy robí je, že začíname hľadať chyby, obviňovať sa a hľadáme zázračnú pilulku, ktorá nás vrátiť späť.
Lenže čo ak pokles, či už produktivity, výkonov, alebo výsledkov, je bežnou a neoddeliteľnou súčasťou celého procesu? Čo by sa stalo, keby ste žili v súlade s týmto tvrdením? Nie je to TO, čo nazývame flow alebo stav plynutia?
Veď predsa všetko okolo nás sa neustále mení. Deň a noc. Ročné obdobia. Príliv a odliv. Plynulosť a zmena sú prirodzenosťou diania. Preto nedáva zmysel proti tomu bojovať. Paradoxne, práve boj je to, čo túto plynulosť zastaví. Až vtedy nastáva skutočná kríza.
… kreativita, ľahkosť a naplnenie. Práve to sa deje, keď splynieme s týmto poznaním. S poznaním, že nie je všetko len na nás, a že je prirodzené, keď naše výsledky, produktivita alebo výkonnosť poklesnú.
Nehľadajme chybu tam, kde nie je. Ak vznikne potreba niečo zmeniť, zlepšiť, vyplynie to z procesu. Spontánne. Z čistej mysle. S nádychom čerstvosti. A nie z neustáleho premýšľania, stresu a pocitu naliehavosti.
Keď sa presunieme z nestabilného povrchu presvedčení na pevnú zem poznania, hranice medzi možným a nemožným sa stierajú.
Začnem trochu netradične, krátkym výletom do Amazonského pralesa. Táto časť sveta je tak bohatá, že je domovom pre viac ako polovicu všetkých, doposiaľ známych, živočíšnych druhov na našej planéte. Keďže o potravu v nej nie je núdza, živočíchy v nej nemusia o ňu až tak bojovať. A tak im zostáva čas na iné, netradičné aktivity.
Napríklad niektoré vtáky tancujú a dokonca predvádzajú skupinové tance (odporúčam pozrieť, naozaj to stojí za to :-)) Vidíme, že keď živý tvor zrovna nevenuje energiu zabezpečeniu svojho života, zostáva mu priestor vymýšľať a tvoriť.
V ľudskej ríši je to rovnaké, s jedným podstatným rozdielom. Ten je v tom, že my prevažnú časť energie nemíňame na fyzické prežitie tela, ale na udržanie vlastnej identity, sebaobrazu. Takže to, o čo sa väčšinu času obávame nie je strata života, ale strata ega. Obávame sa, či sme dosť dobrí alebo čo si o nás pomyslia ostatní.
Ja som v tom bol naozaj expert. Prevažná časť mojich aktivít bola motivovaná práve týmito obavami. Avšak s uvedomovaním si toho, že nie sme predstavou, ktorú o sebe máme, ale priestor, v ktorom sa všetky predstavy objavujú, sa tieto obavy z veľkej časti vytratili. A to, čo sa odkrylo, je pokoj. Alebo to môžeme nazvať pocit bezpečia. Je to vedomie toho, že ten, kto je ohrozený, keď sa mu niečo nepodarí alebo keď čelí kritike, nie som ja, ale ego.
Ako som už písal, keď neplytváme energiou na obhajobu sebaobrazu, tá zostáva dostupná pre iné aktivity. A ja som ju jedného dňa začal spontánne využívať na tvorbu knihy. Bola to skvelá skúsenosť a ja by som sa s vami rád podelil o to, čo ma tento proces naučil o živote.
Chceme mať nad všetkým kontrolu a vedieť, ako veci pôjdu, a či ich budeme vedieť zvládnuť. Keď premýšľame nad tým, čo bude, prehrávame si dookola tie isté známe scenáre. Ak chceme, aby vzniklo niečo nové, musíme priznať, že nevieme a pozerať sa do nepoznaného.
Pri písaní knihy som len zriedka vedel, čo konkrétne chcem písať. A keď som aj vedel čo, nevedel som ako. A tak som si sadol a čakal. Pre myseľ je takáto pasivita neprijateľná. Lenže sadnúť a čakať je pasívnym stavom len z pohľadu mysle. V skutočnosti je to stav aktivity.
Je to ako keď som sa ako malé dieťa hrával s autíčkom na zotrvačník. Na to, aby mohlo vyraziť vpred, som ho musel natiahnuť. A čím viac som ho natiahol, tým rýchlejšie potom vystrelilo.
Naťahovanie autíčka v tejto metafore reprezentuje našu ochotu zostať „sedieť“ v nevedomosti. To sa javí ako jedna z kľúčových premenných tvorby. Miera, do akej sme komfortní s tým, že nevieme.
Všetci sa s tým stretávame. Niekedy nám veci idú ľahko, „od ruky“, a inokedy sa môžeme snažiť ako len vieme, no výsledok žiadny.
Napísať prvú polovicu knihy mi trvalo 4 mesiace. Tú druhú som napísal za 10 dní.
Čo z toho vyplýva?
Netreba vyvodzovať závery. Chcel som napísať „predčasné závery“, ale pravdou je, že každý záver je predčasný. Pretože kým niečo neuzavrieme, stále je to otvorené. A keď je to otvorené, môže sa stať niečo nové.
Či už píšeme knihu, hráme zápas, naháňame ročné ciele alebo budujeme firmu, stačí zostať v hre. Lebo nikdy nevieme, kedy sa to zlomí.
Jeden z mojich klientov, reprezentant v stolnom tenise, mi raz povedal, že neveril, aký veľký rozdiel v zápase spraví, keď bojuje o každú loptičku aj za stavu, keď jasne prehráva. Pretože vždy je to len o jednej lopte. Vždy je to len o tom jednom kroku, nech je akýkoľvek malý. Súhrn malých vecí nakoniec robí veľký celok.
Keď prišlo rozhodnutie napísať knihu, už som mal asi 30 strán dovtedy napísaného obsahu, ktorý nebol nikdy publikovaný. Povedal som si, že k tomu pridám ešte niečo nové a kniha bude na svete.
Lenže aby kniha bola knihou, musí predsa mať nejaký úvod. A tak som ho začal písať. Potom mi prišiel nápad na tému prvej kapitoly. Z toho prirodzene nasledovala druhá, neskôr tretia.
Po šiestich kapitolách som si uvedomil, že som zatiaľ nič zo „starých materiálov“ nepoužil. Paradoxne, proces tvorby sa najviac zasekol vtedy, keď som sa o to snažil. Akonáhle som chcel dať do knihy to „staré“ a napasovať to k novému, bolo to veľmi silené, kostrbaté. Jednoducho neplynulo to. Je to ako keď sa do nového bytu snažíte dať časť nábytku po starej mame, lebo sa vám páči. Sám o sebe môže vyzerať dobre, ale k novému sa to nehodí.
Keď som sa vzdal predstavy „toto tam určite musí byť“, kreatívny proces sa opäť rozbehol. A keď sa aj v knihe niečo zo „starého“ nakoniec objavilo, prišlo to tam spontánne a nie preto, že som to tak plánoval.
Uvedomil som si, že je produktívnejšie nechať veci plynúť vlastným životom ako sa za každú cenu držať vopred pripraveného scenáru.
Opäť sa mi potvrdilo to, čo zažívame všetci, keď sme skutočne ponorení do toho, čo práve robíme. Nápady chodia, telo koná a my sme len pozorovateľmi celej hry. Máme pocit, že sa to deje bez nás.
A čo ak to nie je len pocit. Čo ak všetko, čo sa deje, je prejavom nekonečného potenciálu? Čo ak telo a myseľ sú len médiom, vďaka ktorému môže potenciál realizovať svoje bezhraničné možnosti? Naša vlastná skúsenosť nasvedčuje tomu, že to tak je, hoci sa tomu myseľ bráni.
Keby som mal toto celé zhrnúť do pár viet, povedal by som, že je čarovné ponoriť sa do neznáma. Keď sme oslobodení od výsledku našej aktivity, je vzrušujúce nevedieť, čo bude. Pretože my naozaj nikdy nevieme. Nevieme, ako sa veci budú vyvíjať. Ale všetko, čo potrebujeme vedieť, sa odkrýva cestou. To si vyžaduje, aby sme začali kráčať a nechali sa viesť niečím, čo presahuje hranice poznaného.
Predstav si, že stojíš na lúke. Keď sa pozrieš okolo seba, nevidíš žiadne stromy, budovy, žiadne objekty. Jednoducho stojíš v priestore, ktorý nie je ničím obmedzený.
To, čo teda vidíš, je nekonečná lúka spájajúca sa v diaľke s nekonečnou oblohou.
Postupne však okolo teba začnú pribúdať múry. Čím dlhšie tam stojíš, tým sú múry vyššie a je ich stále viac. Z priestoru, ktorý bol ešte nedávno neobmedzený, sa stalo bludisko s veľmi malými možnosťami pohybu.
Chceš niečo dokázať, nechceš zostať na mieste, a tak sa začneš v tomto bludisku pohybovať. Je to však veľmi náročné, a preto hľadáš pomoc. Ľudia ti dávajú rady, ako máš múry preliezť, obísť alebo si vykopať tunel a prejsť popod múr. Tvoje výsledky sú lepšie, ale je to veľká drina. Úspech má preto naozaj sladkú chuť a si naň hrdý.
Odrazu sa v tvojom bludisku objaví človek a povie ti: „Všimol si si niekedy, že všetky múry, ktoré tu vidíš, sú len hologramy? Že sú to len objekty vytvorené zo svetla?“
Múry predstavujú naše presvedčenia. Na tento svet prichádzame bez akýchkoľvek limitov. Vidíme svet, kde nie sú žiadne obmedzenia.
Výchovou, prostredím, kultúrou a skúsenosťami si postupne zo sveta neobmedzených možností vytvoríme veľmi obmedzený priestor toho, čo považujeme za možné. A potom zabudneme, že svet, ktorý vidíme, je naším výtvorom a myslíme si, že skutočne vyzerá tak, ako ho vnímame.
Toto presvedčenie je také silné, že nám ani nenapadne spochybňovať ho. „Veď predsa nie som jediný, ktorý to tak vidí.“ A preto to musí byť pravda.
V rámci sveta, ktorý sme si vytvorili, robíme najlepšie čo vieme. Hľadáme spôsoby ako naše presvedčenia, múry, obísť, preliezť alebo podliezť. Prípadne vymieňame presvedčenie, ktoré nám neslúži, za iné. Ale stále je to len milosrdná lož, pretože akékoľvek presvedčenie je limitujúce.
Ako to vyzerá v praxi?
To je sila presvedčenia. Vyzerá ako absolútna, dogmatická pravda. Preto nám ani nenapadne skúmať, či je to naozaj tak.
Čo by sa stalo, keby si si uvedomil, že to, čo si považoval za nemožné, je len „hologram“ vytvorený myšlienkou?
