Blog

Predstava úspechu - 4. kapitola

Tento článok je urývkom z knihy "Život bez príbehu"

Na vlastnej koži som práve zažíval relativitu času, o ktorej hovoril už Albert Einstein: „Hodina sedenia s pekným dievčaťom na lavičke v parku ubehne ako minúta, ale minúta sedenia na rozpálenej peci sa javí ako hodina.“

Síce som nemal ani poňatia, koľko je hodín, no mal som pocit akoby sa čas zastavil. Poznáte to, keď sa ocitnete v priestore, kde čas neexistuje? Život stále plynie, ale odohráva sa Teraz. Žiadne myšlienky o tom, čo bude, alebo čo bolo. To znamená žiadna budúcnosť, ani minulosť. A teda žiadny čas. Len čisté bytie.

Celé to, čo sa mi práve dialo, dokresľovalo náš rozhovor o využití času, ktorý, zdá sa, nie je fixnou veličinou. Je to skôr pocit. Subjektívne prežívanie každého z nás.

Napriek tomuto uvedomeniu mi v súvislosti s časom zostávala nezodpovedaná jedna vec, ktorá s ním, podľa mňa, veľmi úzko súvisí. Téma, s ktorou sa pri koučingu stretávam veľmi často. Úspech. A tak som pokračoval v našom rozhovore.

Ja: „Keď sme sa rozprávali o čase, všetko znelo veľmi jednoducho. Akoby to všetko bolo ľahké. Avšak množstvo mojich klientov, či už sú to športovci, podnikatelia alebo ľudia v zamestnaní, chce byť úspešných. A za úspechom predsa stojí drina, nie? Je to cena, ktorú platíme.“

Dieťa: „Začnem zdanlivo od veci. Ukáž mi Banskú Bystricu.“

Ja: „ Pozri sa, je tam pod nami.“

Dieťa: „Nevidím ju.“

Ja: „Vidíš tie domy, kostoly, ulice, celé sídliská, námestie?“

Dieťa: „Áno, to všetko samozrejme vidím. Vidím, kde ľudia bývajú, kde pracujú, kde nakupujú, kde športujú, kde sa zabávajú, modlia, kde trávia voľný čas a kadiaľ sa pohybujú. Ale kde je tá Banská Bystrica? Je v tom dome? Kostole? V námestí? Vo všetkom z toho alebo v ničom?

Vieš, čo ti tým chcem povedať? Banská Bystrica je len označenie, koncept, symbol. Nie je to skutočne existujúca vec. Neexistuje mimo ľudskej predstavy.“

Ja: „Ale ako to súvisí s úspechom.“

Dieťa: „Som dieťa. Nepoznám úspech. Neviem, čo to je. Povedzme, že som o ňom v živote nepočulo. Ukáž mi, kde ho nájdem.“

Ja: „Zaskočilo si ma. Nemám ti ho ako ukázať.“

Dieťa: „Presne tak. Zatiaľ čo symbol „Banská Bystrica“ má aspoň svoju protistranu v podobe budov, ulíc, územia a podobne, o úspechu neplatí ani to.

Na konceptoch, symboloch, nie je nič zlé. Uľahčujú nám komunikáciu. Predstav si, že mestá by nemali označenie. Len veľmi ťažko by si niekomu vysvetľoval kde bývaš, alebo kde má za tebou prísť.

Alebo napríklad, keď povieme slovo „auto“, obidvaja si pod tým predstavíme to isté a to je skvelé, lebo to zjednodušuje našu komunikáciu. Je to praktické. Ale čo označuje slovo „úspech“? A je vôbec praktické?“

Ja: „Ja si pod úspechom predstavím to, že dosahujem svoje ciele a určitú úroveň v tom, čo robím. Na základe toho ma ľudia rešpektujú, uznávajú, som pre nich vzorom, chcú ma nasledovať a možno mám na nich aj vplyv.“

Dieťa: „To, čo si povedal, vnímam ako aktuálne všeobecne akceptovanú definíciu úspechu, na ktorej sa zhodne väčšina ľudí. A môžeme sa o nej rozprávať viac. Ale najprv chcem povedať zásadnú vec. Nech si úspech definujeme akokoľvek, je vymyslený. Nič ako úspech neexistuje mimo predstavy. A čo je to predstava? Myšlienka. Čo o myslení vieme? Že nemá limit. To znamená, že pod slovo úspech môžeme schovať čokoľvek. Pretože čokoľvek vytvárame, môžeme vytvoriť na nekonečné množstvo spôsobov. Z akéhosi dôvodu sa ľudia zhodli na tom, že atribúty, ktoré si vymenoval, budú považovať za symbol úspechu.

Je to problém? Nie je, kým si symbol, koncept, nezameníme za realitu. Ale to je to, čo sa v prípade úspechu stalo. Ľudia sa k nemu stavajú, ako keby to bola vec, ktorá existuje nezávisle na ich myslení. Ako keby to bola samostatná entita, ktorá „tam vonku“ naozaj niekde je a my ju môžeme získať. To je obrovský omyl. Mimo mysle ju však nenájdeme. Bez ľudí neexistuje.“

Ja: „Chceš tým povedať, že by sme na úspech mali zabudnúť? Vymazať ho zo svojich životov?“

Dieťa: „Ako som už povedalo. Na koncepte, predstave, nie je nič zlé. Problém je, keď ju začneme považovať za realitu. Keď budeš smädný a ja ti namiesto vody poviem slovo „voda“, smäd ti to neuhasí. Slovo „voda“ je koncept, nie skutočná voda. Avšak voda existuje nezávisle na tom, či nad ňou práve premýšľame alebo nie. To sa o úspechu povedať nedá. Ten do pohára nenaleješ.

Takže predstavu úspechu môžeme mať, ak chceme. Ale ak si ju už vytvárame, tak prečo takú, ktorá je pre nás obmedzujúca? Lebo presne taká je tá, ktorú si sám predchvíľou povedal.“

Ja: „Prečo si myslíš, že je obmedzujúca.“

Dieťa: „Odpovedí je hneď niekoľko. Poďme sa na to spoločne pozrieť. Myslíme si, že úspech skutočne existuje, a teda dá sa získať, a zároveň nám má priniesť akúsi úľavu alebo naplnenie. Inými slovami, očakávame od jeho dosiahnutia pocit, že všetko je tak, ako to má byť a konečne môžeme byť so sebou spokojní a život si užívať. Teraz máme aktuálne akceptovanú definíciu úspechu kompletnú.

Keď tejto predstave ľudia veria, sú ochotní dlhodobo robiť veci, ktoré ich nebavia. Chodia do práce, ktorá ich nenapĺňa. Hovoria „áno“ ponukám a možnostiam, ktorým by inak povedali rázne „nie“. Slúžia myšlienkovo-vytvoreným autoritám, ktoré ich takto držia v šachu. Či už je to štát, šéf, tréner, klub alebo klient. Nie je nič výnimočné, že ľudia chodia po chodbách spoločnosti a rozprávajú o tom, ako ich využívajú, ale jedným dychom dodávajú, že s tým nemôžu nič robiť, lebo asi tak má cesta ku šťastiu a výsledkom vyzerať.

Práca, podnikanie a šport sú v tomto prípade len dopravným prostriedkom k pomyselnému úspechu. Vidia to ako spôsob, ako byť naplnení a šťastní.“

Ja: „Nedávno som sa rozprával s mojím známym, majiteľom obchodnej firmy. Začínal naozaj od nuly, s minimálnym kapitálom. Za niekoľko rokov vybudoval firmu, ktorej ročné zisky sa už pohybujú v státisícoch eur. Povedal mi, že to, čo ho celý čas motivovalo, bol strach z toho, že ďalší rok bude slabší ako rok predtým.“

Dieťa: „Samozrejme, aj toto je cesta. Je to spôsob, ako sa dostať k výsledkom. Je to však jediný spôsob?“

Ja: „Neviem, či jediný, ale veľa ľudí sa takto k výsledkom dopracovalo.“

Dieťa: „To neznamená, že to je jediný spôsob. A už vôbec to neznamená, že je najlepší. Len to tak robí väčšina ľudí. To je všetko. Okrem výsledkov je tu ale ešte jedna vec. Je tvoj známy šťastný?“

Ja: „Nemôžem to povedať za neho, ale nevyzeral byť.“

Dieťa: „Čo jeho zamestnanci?“

Ja: „Poznám len niektorých, ale zdajú sa mi byť dosť nespokojní. Vnímajú to však ako cenu, ktorú musia zaplatiť, aby boli úspešní oni, aj firma.“

Dieťa: „Chceme život v strachu a nespokojnosti nazývať úspechom?“

Ja: „Máš pravdu, to veľmi nedáva zmysel.

Aby som si to zhrnul, zatiaľ máme dva dôvody, prečo je súčasné ponímanie úspechu limitujúce. Dlhodobo robíme veci, ktoré nás nebavia a ešte ich k tomu robíme zo strachu a nespokojnosti.

A v súvislosti s tým, mi teraz napadá ďalšia vec. Častá otázka mojich klientov sa týka práve strachu z chyby a neúspechu. V tom prípade sa vždy spoločne pozrieme na strach. Snažíme sa, aby nebol limitujúci, ale teraz mi oveľa väčší zmysel dáva pozrieť sa na to, čo je to neúspech. Pretože, keď je úspech vymyslený, tak to platí aj o neúspechu. Je to opačná strana tej istej mince. A tým pádom sa bojíme len vlastného výtvoru.“

Dieťa: „Si pozorný. Ľudia si to neuvedomujú, ale keď si vymedzia to, čo považujú za úspech, všetko ostatné, čo do tejto definície nezapadá, je nepriamo zaradené do priečinku neúspech. A potom hľadajú spôsoby, ako sa s ním vyrovnať. Lenže ako si povedal, nie je s čím sa vyrovnávať, lebo v prvom rade nič také ako neúspech neexistuje. Keď si toto ľudia uvedomia, strach sa vytratí, lebo sa nemá čoho držať.

Prirovnalo by som to k tomu, keď sa dieťa bojí „bubáka“ pod posteľou. Môžeme ho presviedčať, že sa nemusí báť. Môžeme ho naučiť dychové cvičenia, aby strach zvládlo lepšie. Ale skutočnú hodnotu pre neho bude mať, keď si uvedomí, že žiadny „bubák“ pod posteľou nie je. S jeho zmiznutím sa vytratí aj strach.

Neúspech, či chyba, sú neprípustné, len vtedy, ak verím v to, že existujú. Pozrime sa do prírody. Nájdeš tam úspech? Neúspech? Chybu?

Keď si veverička robí zásoby na zimu, plody schováva na rôzne miesta. Na približne polovicu z nich zabudne a už sa k nim nikdy nedostane. Je to neúspech? Z plodov, ktoré nenájde, vyrastú nové stromy. Je to teda úspech?

Keby veverička vedela rozprávať a spýtali by sme sa jej, či je úspešná, rozumela by nám? Určite nie. Len by sa pozerala, čo sa jej to pýtame. Pretože v jej svete, ako aj v prírode vo všeobecnosti, nič také ako úspech a neúspech neexistuje. Existuje len dianie. Ani dobré, ani zlé. Len život, ktorý sa odohráva vo svojej dokonalosti.“

Ja: „Je fascinujúce vidieť ako nám myslenie vytvorí realitu, ktorú si prežívame. Ja sám som počas svojej hokejovej kariéry vnímal chybu ako moje zlyhanie. Niečo, čo ma vzďaľuje od úspechu a ako som si myslel, tým aj od sebaúcty a šťastia. Chyba v mojom svete znamenala „nie si dosť dobrý!“ Samozrejme, že som potom robil všetko pre to, aby som sa jej vyhol. A poviem ti, v tých momentoch to vôbec nebolo zábavné. Takýto prístup mi neprinášal ani radosť, ani výsledky.“

Dieťa: „Pokiaľ viem, cieľom hokeja je spraviť všetko pre to, aby si ty alebo tvoj tím strelil gól. Nie vyhýbať sa chybe. To si potom robil úplne iný šport (smiech).“

Ja: (smiech) „Áno, to máš asi pravdu.“

Dieťa: „Čokoľvek čo sa postaví do cesty pomyselnému úspechu, či už to nazveme neúspechom, chybou, alebo nepriaznivými okolnosťami, je vnímané ako prekážka. Vidím, ako sa ľudia všemožne snažia tieto bariéry prekonávať. Avšak práve snahou prekážky prekonávať, ich stále udržiavajú pri živote. Je to ako keď kráčaš, vtom na teba niekto zatrúbi, zakýva ti, ale ty nevieš, kto to bol. A tak nad tým začneš premýšľať a uvažovať, kto by to tak mohol byť. Auto už dávno prešlo. Nič ti nebráni pokračovať v ceste a všímať si, čo nové uvidíš. Ale nakoľko auto a jeho vodič stále existujú v tvojom myslení, ty zatiaľ prehliadaš nové príležitosti.“

Ja: „Dobre, ale čo s tým, keď veci nejdú podľa mojich predstáv?“

Dieťa: „Existuje len to, čo je. Nič iné. Neexistuje nič lepšie, ani horšie, pretože v každom momente je všetko. To ale myseľ nedokáže pochopiť, pretože tá svojou aktivitou najprv vytvorí predstavu, že daný moment nie je dokonalý, že v ňom niečo chýba, a zároveň vytvorí predstavu niečoho lepšieho. Práve tým nám však uniká dokonalosť toho, čo je práve teraz. A to je zároveň moment, kedy porovnávame skutočný a jediný reálny stav so stavom predstavovaným, očakávaným, fiktívnym.

Ľudia si myslia, že keď veci nejdú podľa ich predstáv, svet je v neporiadku. Avšak skutočný stav nikdy nie je problém. Problém je, že ľudia očakávajú, že by to malo byť inak.“

Ja: „Ak tomu dobre rozumiem, problém nie je napríklad to, že som v tomto mesiaci zarobil menej ako v tom predošlom, ale to, že som očakával opak?“

Dieťa: „Áno. A pocit sklamania, smútku, frustrácie, alebo hnevu nie je potvrdením toho, že by veci mali byť inak ako sú, ale signálom, aby si nebojoval s realitou.“

Ja: „Znamená to, že mám všetko len pasívne prijímať? Že nemám konať?“

Dieťa: „Môže to znieť paradoxne, ale akceptácia toho, čo je a snaha zmeniť to, sa nevylučujú. Viem, že to asi zatiaľ nedáva zmysel. Pomôže nám konkrétny príklad. Keď si ešte hrával hokej, určite sa ti stalo, že tvoj tím prehrával a ty si to prijal ako fakt. Nehovoril si si, „keby to bolo inak, cítil by som sa lepšie.“ Zobral si to tak ako to je, akceptoval si to a zároveň si sa snažil, aby ste ten zápas otočili vo svoj prospech.“

Ja: „Na také momenty si spomínam. Samozrejme, boli aj opačné. Také, keď som si hovoril „toto sa nemalo stať“. Aj vtedy som sa to snažil zmeniť, robil som všetko pre to, aby sme zápas vyhrali, ale nehralo sa mi dobre. Moje telo bolo stuhnuté, akoby som chcel až príliš. A výkonu to vôbec neprospelo.

Teraz začínam chápať, čo si povedal. Keď som vývoj zápasu prijal a nebojoval som proti tomu, nespravilo ma to pasívnym pozorovateľom. Práve naopak. Stále som dal zo seba to najlepšie. Stále som sa snažil, aby sme vyhrali, ale vtedy to išlo s ľahkosťou.“

Dieťa: „Vidíš, aký je život geniálny? Stuhnutím tvojho tela ti dával vedieť, aby si svojím myslením nestál v ceste jeho prirodzenému toku. A ľahkosťou ťa zase odmenil, keď si ho prijal taký, aký práve je.“

To, čo som si v tej chvíli uvedomil, bolo v úplnom protiklade s tým, ako je to v našej kultúre. Vždy som si myslel, že ak sa mi moje konanie a snaha pre dobrý výsledok nezdajú dosť ťažké, asi do toho nedávam všetko. A pritom tie najpamätnejšie momenty vznikli z ľahkosti.

Koniec koncov, tak prichádzajú na svet deti. Akt počatia nie je aktom z odporu alebo strachu. Je aktom z lásky. Je výsledkom úprimnej snahy ľudí umožniť vzniknúť niečomu novému.

Ak láska stačí na zrod tak komplikovaného organizmu, akým je ľudské telo, tak prečo by nemal stačiť na naplnenie potenciálu a dosahovanie výsledkov?

Zaujal ťa tento článok?

Tento článok je urývkom z knihy "Život bez príbehu"

Pozri si aj štartovací balíček ktorého je súčasťou
Zapáľ iskru