Je to zvláštne. Keď som si ráno prisadol na lavičku, cítil som sa ako niekto. Mal som svoju minulosť, povesť, identitu, úspechy a neúspechy, vlastnosti, preferencie, strachy, túžby, pocity zodpovednosti, plány a očakávania. Jeden veľký príbeh, ktorého hlavným hrdinom bol Lukáš. Postupne som si počas rozhovoru uvedomoval, že veci nie sú také, ako sa zdajú. Že tvorcom príbehu je myseľ, ktorá nikdy nemôže poznať Pravdu. Že myšlienkový sen je naozaj len sen. Uvedomil som si, že sa nič nestane, ak nestihnem všetko, čo som si myslel, že musím stihnúť. Že úspech a neúspech sú len myšlienkové konštrukty, neexistujúce mimo našej predstavy. Rovnako ako minulosť a budúcnosť. Uvedomil som si množstvo ďalších vecí, ktoré nejde dať do slov, hoci sa o to celý čas snažím. Slová ale nie sú podstatné. Podstatné je to, čo som vnímal kdesi hlbšie.

Zostal som nahý. Bez príbehu. Zrazu som mal pocit, že som nikto. Nemyslím tým nikto v zmysle nula. Tým nikto mám na mysli to, že nie som postavou v príbehu, ktorá nosí meno Lukáš. Akoby som strácal ohraničenie vytvorené presvedčeniami, ktoré nevychádzali z Pravdy. A v tom ma objal pocit, ktorý nemožno opísať. Už slovo pocit nevystihuje to, čo som prežíval. Bol som všetkým. Bol som stromom, ktorý som videl. Bol som dieťaťom, s ktorým som sa rozprával. Bol som zvukom vetra, ktorý som počul. Nemal som začiatok, ani koniec. Bol som prázdny a plný zároveň. Uvedomoval som si, že som Existenciou samotnou. To ma nechalo s otázkou, či existujú nejaké hranice a čo všetko je vlastne možné.

Ja: „Začiatkom nášho rozhovoru si povedalo, že všetci čerpáme z jedného potenciálu. Rozdiel medzi niektorými mojimi spoluhráčmi a mnou bol vraj ten, že oni ho neobmedzili presvedčením, že existuje len jedno správne riešenie. Schopnosť tvoriť bola celý čas aj vo mne, len som ju celkom nevinne obmedzil. Už vidím, že ho obmedzujú naše falošné predstavy o tom, kto naozaj som a čo je to realita. Ale čo je to ten potenciál?“

Dieťa: „Presnejšie je, keď poviem, že potenciál sa nedá obmedziť. Obmedzené je len to, koľko si z neho zoberieš. Predstav si, že by existovala bezodná, nevyčerpateľná studňa vody. Ty by si sa však naučil, že si z nej môžeš naberať len do malého pohára. Samozrejme, mal by si na to pre teba logické argumenty, prečo to tak je. „S takýmto pohárom som sa narodil. Nezaslúžim si väčší pohár. Ja by som veľký pohár neuniesol. Ísť s väčším pohárom by bolo sebecké. Nie som dosť dobrý na to, aby som mohol mať väčší pohár. Všetci vravia, že väčší pohár si nezaslúžim. Ľudia s veľkými pohármi sú zlí.“ Takýmto argumentom nie je koniec, pretože myseľ vždy môže vytvárať nové a zároveň ich potom obhajovať.

Potenciál je ako tá studňa. Je nevyčerpateľný a nepatrí nikomu. Znamená to, že je neosobný. A aby si mi len slepo neveril, poďme si to overiť. Opäť nechaj vzrásť akúkoľvek myšlienku.“

Ja: „OK.“

Dieťa: „Kde táto myšlienka existovala predtým, ako si ju vnímal?“

Ja: „Neviem.“

Dieťa: „Pravdepodobne neexistovala v podobe, v akej si ju vnímal. Ale určite musela existovať vo forme potenciálu. Inými slovami, musela existovať možnosť toho, že táto konkrétna myšlienka môže vzniknúť a objaviť sa v tvojom vnímaní. Keby neexistovala možnosť jej vzniku, potenciál, nemohla by vzniknúť a tým pádom by ani nikdy nevznikla.“

Ja: „Áno, to je logické. Z toho vyplýva, že čokoľvek vzniklo, vzniká alebo vznikne, musí predtým existovať na úrovni potenciálu. Takže Einsteinova teória relativity, iPhone alebo Beethovenova 9. symfónia tu existovali už predtým, než sa objavili a stali viditeľnými?“

Dieťa: „A takisto akýkoľvek zvuk, farba, dotyk, myšlienka, emócia, pocit, ... Ako aj všetko to, čo bude objavené, už existuje Teraz.“

Ja: „Z toho mi vychádza, že aj riešenie ktorejkoľvek situácie.“

Dieťa: „To je pravda, ak myslíš situáciu, ktorá reálne nastala a nie tú, ktorú vytvorila tvoja myseľ. Na tú riešenie neexistuje, lebo neexistuje ani situácia.“

Ja: „Tak to je dôvod, prečo môžem tráviť hodiny premýšľaním nad otázkami typu „čo budem robiť, keď ..., a to bez toho, aby som našiel uspokojivú odpoveď (smiech).

Je zaujímavé, že síce nemôžeme poprieť, že potenciál existuje, no nevidíme ho, nepočujeme, nevieme ho chytiť, cítiť, ochutnať. A pritom za skutočné sme sa naučili považovať len to, čo je možné zachytiť zmyslami. Aj jazyk vychádza z tohto presvedčenia. Keď chcú Angličania povedať, že o nič nejde, že na niečom nezáleží, povedia „It doesn´t matter.“ Slovo „matter“ znamená hmota. Takže keď niečo nie je hmotné, uchopiteľné zmyslami, tak ako keby to neexistovalo. Lenže potenciál je neviditeľný, a pritom on je začiatkom všetkého. Nebyť potenciálu, nič by nevzniklo. Nebyť neviditeľného, nebolo by viditeľné.“

Dieťa: „Vidíš, Pravda sa dá objaviť aj logikou, nielen meditáciami alebo pobytom v chráme. Práve si využil svoju myseľ ako praktický nástroj. Doviedla ťa, pokiaľ mohla. Ako plť, ktorá ťa prepraví na druhú stranu rieky. Tým splní svoj účel a jej úloha končí.

Skús si položiť ďalšie otázky. Je potenciál obmedzený?“

Ja: „Neviem nájsť jeho hranice, takže nemôžem tvrdiť, že je limitovaný.“

Dieťa: „ Už si prišiel na to, že všetko vzniká z potenciálu. Ale z čoho vzniká potenciál?

Ja: „Z čohokoľvek by vznikol, opäť by len musel obsahovať všetko to, čo potenciál, o ktorom sa rozprávame. A tým pádom by to bolo to, čo by bolo skutočným potenciálom.“

Dieťa: „Zrazu sme natrafili na niečo, čo z ničoho nevzniklo. Niečo čo nemá začiatok. Niečo, čo sa nepohybuje v priestore. Niečo, čo nepodlieha času. Niečo, čo iba JE. Stále-prítomný potenciál. Večnosť, z ktorej všetko vzniká, a v ktorej sa všetko rozplynie.

Potenciál nie je myšlienkou. Potenciál je to, z čoho každá myšlienka vzrastá. Nepatrí nikomu. Žiadnej osobe, národu, kultúre alebo rase.“

Ja: „Rozumiem. Preto si predtým povedalo, že je neosobný.“

Dieťa: „Zameraj ešte raz pozornosť práve na proces vzniku. Obrazy, zvuky, pocity, myšlienky, emócie sa objavujú samé od seba, nepotrebujú tvoju pomoc. Deje sa to samé a ty si toho svedkom.“

Ja: „To znie presne tak, ako keby si opisovalo môj špičkový výkon. Keď som bol v stave plynutia. Nemal som pocit, že ja ten výkon robím. Výkon sa cez moje telo odohrával sám. Nebol tam ten, kto sa rozhoduje. Rozhodnutia boli urobené, ale ja som ich nerobil. Neexistovala minulosť ani budúcnosť, neexistoval čas. Ja som to len celé pozoroval a všetko sa dialo v jednoduchosti a absolútnej dokonalosti.

Je možné sa do stavu plynutia, nazývaného aj flow, dostať?“

Dieťa: „Čo ak plynutie je tu stále, len ho prehliadaš?“

Vrátim sa k príkladu s tečúcim potokom a listami. Potok tečie stále, ale pokiaľ sa zameriaš len na listy, prehliadaš tok. S tým, čo si nazval stav plynutia, je to rovnaké. Pokiaľ sa pohltíš myšlienkami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, uniká ti plynulosť celého diania.

Plynutie je prirodzeným stavom, a preto sa do neho nemusíš dostávať. Len si všimni, že tu už je. Keď si všimneš, že potenciál je tvorcom všetkého, falošná predstava osoby sa vytratí. Pustíš kormidlo a zostane len plynutie.“

Ja: „Čo myslíš tou falošnou predstavou osoby?“

Dieťa: „Nevinný ľudský omyl, že aktivita sa deje preto, že je tam osoba, ktorá ju vykonáva. Ale čo ak žiadna osoba neexistuje? Je to len vec, ktorú si ľudia dosadili, lebo si nevedia predstaviť, že sa niečo môže diať len tak.“

Ja: „Ja tam vidím paralelu s gréckou mytológiou. V časoch keď si ľudia nevedeli vysvetliť, že sa rôzne prírodné javy, ako napríklad príliv, odliv, búrka alebo dúha, dejú bez toho, aby ich niekto robil, tiež si tam dosadili fiktívnu postavu a pomenovali ju Poseidón, Zeus, Iris, ... Dnes už vieme, že žiadna postava na oblaku, alebo na vrchole hory nesedí.“

Dieťa: „Stále je tu niečo, čo je zdrojom celej aktivity, ale nie je to žiadna postava, žiadna osoba. Je to niečo, čo nie je uchopiteľné zmyslami. Nemá históriu, príbeh, tvar, veľkosť, hmotnosť, objem, vek, pohlavie. Nie je to ani veľké ani malé, ani pekné ani škaredé, ani tu a ani tam. Ono to len JE.

Keď pozorne skúmame vlastnú skúsenosť, tak zistíme, že všetko sa iba deje. Dýchanie sa deje, trávenie sa deje, myslenie sa deje, emócie sa dejú, pohyb sa deje, ... Ale nie je tam osoba, ktorá to vykonáva. To, čo označujeme ako osobu, je len súbor myšlienok a pocitov. Jediným tvorcom, ako sme preskúmali, je potenciál samotný.

Toto myseľ nechce prijať. Preto je OK, ak to odmieta, nehádaj sa s ňou. Už sme hovorili, že myseľ nemôže poznať Pravdu.“

Ja: „Ak teda neexistuje vykonávateľ činnosti v podobe osoby, entity, kto je potom ten, kto má obavy, ako dopadne prezentácia pre vedenie spoločnosti? Kto je ten, čo pochybuje, či dokáže podať dobrý výkon?“

Dieťa: „Pamätáš si, ako som hovorilo, že to, čo voláme svet, je len zrkadlom našich presvedčení? Kým veríš, že ty si osobou, ktorá myslí, koná a rozhoduje, tak všetko, čo prežívaš, je na túto vymyslenú osobu naviazané. Tak ako keby herec zabudol na to, kto je a stotožnil sa s postavou, ktorú hrá. Všetky myšlienky, emócie, pocity a rovnako správanie, by boli naviazané na túto postavu. Osud postavy by bol aj jeho osudom. Keď by si napríklad postava neverila, hľadala by spôsoby, ako sebadôveru získať. Lenže je úplne jedno, či si postava verí alebo nie, pretože ona aj tak nie je tá, ktorá koná. Je len nástrojom, vďaka ktorému môže herec realizovať svoj potenciál.“

Ja: „Ak tomu dobre rozumiem, herec je v tejto metafore to, čo sme predtým pomenovali ako potenciál. A postava je organizmus, telo a myseľ, cez ktorý môže potenciál tvoriť.“

Dieťa: „Na túto otázku ti neodpoviem. Skús na to prísť sám.“

Ja: „Ale keď nie som tou postavou, kto som?“

Dieťa: „ Overili sme si, že potenciál je niečo čo nemá začiatok, nepohybuje sa v priestore ani v čase. Je stále-prítomný. Všetko v ňom vzniká a všetko v ňom zaniká.

Nájdeš vo svojej priamej skúsenosti niečo, čo má rovnaké atribúty? Čo je celý čas s tebou a nikam neodišlo?“

Ja: „Všetky myšlienky, emócie, pocity, vnemy, príbehy a predstavy sa neustále menia. Ja ostávam nemenný.“

Dieťa: „A Ja je len iný názov pre potenciál. Preto ty nemáš potenciál. Ty ním Si.“

Zostal som bez slov. Opísať, čo som vtedy cítil, je nemožné. Ale ak ste si naozaj uvedomili, čo bolo povedané, tak Viete.

Neviem, koľko som tam ešte sedel. Viem len, že slnko už zapadlo. Bol čas ísť domov. „Ak budeš niečo potrebovať, som tu vždy.“ Boli posledné slová, ktoré som počul.